Doc. Ján Dudáš : Kauza ulice Dr. Jozefa Tisu vo Varíne ... (1. časť)

Dnes zverejňujeme 1. časť čerstvo dokončenej analýzy z pera doc. Ing. Jána Dudáša, DrSc, ktorej celý názov znie nasledovne : "Kauza ulice Dr. Jozefa Tisu vo Varíne ... anticivilizačné zlyhanie nedekomunizovaných paranoidných aktérov ako pohrobkov totalitárneho komunizmu".

Nech sa páči 1. časť článku : 

Motto : "Dejiny sa nevysvetľujú, dejiny sa neskúmajú, dejinami nás bijú po hlave." Anton Hrnko.

1. Úvod

Pred dvomi rokmi čerila hladinu diania na Slovensku kauza útoku na Slovensko a jeho pravdivú históriu – ide o názov ulice Dr. J. Tisa vo Varíne z podnetu v histórii odborne nekompetentnej aktivistky farmaceutky a následne na základe gumového, t. j. anticivilizačného zákona, zrušenie názvu ulice "demokratickou" justíciou - jurokraciu, ktorá prekročila medze svojej odbornej pôsobnosti, opierajúc sa o mätúcich a luhajúcich pracovníkov Historického ústavu SAV, ako aj Ústavu pamäti národa, de facto Ústavu policajného dejepisectva, ktorý pracuje a kádruje na nezákonnom princípe kolektívnej viny a aj stanovísk teritoriálne nepríslušného Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, ktorý bojuje proti niečomu, čo na Slovensku nikdy nebolo, bol to taliansky jav. Mnohí historici, právnici, publicisti i politickí aktivisti majú neskrývanú nevraživosť voči k slovenskej štátnosti, voči pravdivej histórii Slovenska a Slovákov - Slovenov, obzvlášť v otrockej službe (vedomej či nevedomej) antihumánnym a anticivilizačným silám globálneho parazita o histórii prvej Slovenskej republiky, ktorá si dovolila sluhov úžerníckej mafie odstaviť od riadenia Slovenska, ktoré vtedy zažilo dosiaľ nebývalí rozvoj všetkých oblastí spoločenského života.

Po štátnom prevrate v roku 1989 nedošlo k dekomunizácii spoločnosti, ani jej hlavy – inteligencie. Po štyridsaťročnej diktatúre trockistickej KSČ s jej apendixom KSS a tridsaťročného panovania "demokracie" ako najnebezpečnejšieho evanjelia (Romanoff 2022) sa spoločnosť na Slovensku a aj štátne inštitúcie neoslobodili od reliktu komunizmu a nachádzajú sa v rozvrate a chaose v deindustrializovanom štáte po jeho vykradnutí antihumánne a anticivilizačne urobenou privatizáciou podľa pokynov sluhov úžerníckej chazarskej mafie MMF a SB.

Keďže ide o závažný anticivilizačný útoku proti Slovensku a jeho histórii ako aj porušovanie spravodlivosti a slobody prejavu, pre pochopenie je potrebné problém podrobiť kritickej analýze a syntéze v širšom časovom i priestorovom kontexte. Tento problém má dva rozmery – rozmer odborný a rozmer politický. Odborná časť je záležitosťou historiografie, ktorá má prezentovať pravdivú interpretáciu historických dejov, a práva, ktoré má v zmysle spravodlivosti ako najvyššieho princípu civilizovaného práva rozhodovať na základe objektívneho poznania spoločenských javov. Nuž, ako si plní svoju civilizačnú úlohu historiografia a ako právo? Analyzujme najprv odbornú stránku problému ako odzrkadlenie stavu historiografie i práva a potom politickú stránku tohto problému.

2. Problémy historiografie

Európska a osobitne slovenská historiografia sa zmieta v pohľade na našu minulosť a aj budúcnosť podľa politických zmien (Timura 2018, s. 165), je teda subjektivistická a nevedecká, navyše mnohokrát zrádza svoje profesionálne sociálne poslanie. Sociálnou úlohou historiografie ako aj celej inteligencie je tvoriť, akumulovať a distribuovať poznatky (Bláha 1937). Žiaľ, inteligencia najmä v humanitných disciplínach nepozná svoju sociálnu úlohu, čo je to ďalšie tabu popri tabu o rozkladných silách príslušníkov klanov s dvojitou morálkou, ktoré hrajú dvojitú hru a rozkladajú spoločnosť ako dediční degeneráti (Klimov 2024; Lina 2004).

Oficiálnu historiografiu robia kozmetickí historici, ktorí nám podsúvajú históriu interpretácií dejinných udalostí ako skutočné dejiny. Profesorské dejiny nemajú nič spoločného s faktami o minulosti, sú duchom profesorov a ich koncepcie – pseudohistorikov, ktorí papagájujú interpretácie podľa momentálnej rozhodujúcej politickej sily v každom štáte. Od nich sa pravdu nedozvieme. Kozmetickí oficiálni historici sú paródiou na objektívnu historiografiu. K otázke objektívnosti historiografie už francúzsky spisovateľ Honoré de Balzac tvrdil, že: "... sú ľudia, ktorí sa zásadne zdržiavajú za kulisami svetového diania.". Preto existujú dve verzie histórie: prvá je určená verejnosti, sfalšovaná ad usum delphini (cenzurovaná, vhodná do učebníc dejepisu), a druhá, tajná, v ktorej sú zaznamenané skutočné príčiny historických udalostí – hanebné príbehy" (in Gilles 2017, s. 4). 

Navyše podľa B. Brechta: "Kto nepozná pravdu, je iba hlupák, ale kto ju pozná a navzdory svojmu svedomiu zatajuje, je opovrhnutiahodný zločinec." A G. Orwell zdôraznil: "V časoch všeobecnej lži je hovorenie pravdy revolučným činom." Kritický sociológ skonštatoval: "Keď chceš poznať skutočné dejiny, nehľadaj ich v učebniciach dejepisu" (Mikula 2017). A "história diplomacie západných štátov, ktoré sa hlásia k západnej demokracii, je na prvý pohľad históriou nepretržitých zločinov, šialenstva a nešťastia, ktoré postihuje celé ľudstvo" (W. Churchill in Martirosjan 2008, s. 348). Švajčiarsky historik upozorňuje: "Nespoliehajte sa iba na konvenčné učebnice dejepisu, siahnite po monografiách od odborníkov" (Ganser 2020, s. 12). Parahistorici akom aj celá humanitná inteligencia vytesnili zásadnú tému hybných síl v dejinách – chazarov či chazarínov a sionizmu i sionistickej buržoázie mimo oblasť svojho záujmu (Lina 2004; Petrov 2023; Dubovský 2023).

Priemerný občan, súc dlhodobo indoktrinovaný predškolským, školským základným i stredným, vysokoškolským a akademickým školstvom, ktoré nevychováva kritického človeka s celistvým videním spoločenských javov, v ďalšom živote v davovo -"elitárskom" politickom modeli najnebezpečnejšieho evanjelia bohyne "demokracie" (Romanoff 2022; Bukovský 2022), navyše indoktrinovaný propagandistami ako najhlúpejšou socioprofesijnou skupinou z mediálnej stoky elektronických a printových "fakestreamových" médií ako "misinformation experts", je mentálne kolonizovaný manipuláciou jeho vedomia (Kara-Murza 2023). Nemá vybudované kritické myslenie, pátravosť, logiku a ani architektúru súvislostí, ani mozaikové videnie, je v stave kaleidoskopického videnia sveta. Nadto bez celostného vzdelania je právny i politický analfabet, nič nechápe, a preto je ľahko ovládateľný. Metódy pohľadu na históriu sú v priamom rozpore s obrazom skutočných historických udalostí, ktoré sa tu diali a dejú. Sme moderní nevzdelanci. 

Naši "historici" píšu o tom, čo bolo, podľa toho, ako si myslia, že by to malo byť, alebo podľa toho, ako si to želá ich zamestnávateľ, náboženské alebo politické presvedčenie. Je to často ďaleko od pravdy. My sa dnes všetci musíme zamyslieť nad skutočnosťou, prečo sú ešte stále systematicky zamlčiavame dôležité skutočnosti v našej histórii a ako takéto klamstvá ovplyvňujú našu súčasnosť. Bez toho aby sme poznali vlastnú históriu sa nielenže nedokážeme orientovať v našej prítomnosti, ale riskujeme aj to, že budúcnosť už nebude patriť našim potomkom. Pre ilustráciu rozporov medzi oficiálnou historiografiou, ktorou sme boli a stále sme indoktrinovaní, a históriou, objavenou nezávislými odborníkmi, uveďme aspoň niekoľko zlomových trendov vo vývoji európskej civilizácie. Široké publikačné možnosti a internet umožnili prelomiť informačný monopol štátnej moci kuvikanie systémových pseudohistorikov vďaka kritickým autorom literatúry faktu, ktorí odhalili, že v historiografii došlo k štyrom vážnym ruptúram : 1. v dejinách Európy; 2. v dejinách Slovanov; 3. v dejinách Ruska; 4. v kontinuite prevládajúceho jazyka v Európe (Timura 2018, s. 14, 17, 158). 

Spolitizovaná interpretácia histórie nám zamlčala napríklad štyri obrovské podvody 20. storočia: 

1. Globálneho parazita, ktorý z pozadia rozpútal I. svetovú vojnu (Sutton 2018; Dalton 2019); 

2. Skutočných osnovateľov slobodomurárskeho puču a po ňom boľševického prevratu v Rusku v r. 1917 a následnej genocídy ruských kresťanov (Preparata 2020; Drábik 2016); 

3. Kto postavil Hitlera a nacionálny socializmus na nohy a nasmeroval ho na Východ (Starikov 2015; Makow 2012); 

4. Obraz o utrpení židov v II. svetovej vojne, tzv. holokaust (napríklad Rudolf 2015; Makow 2012; Magát 2020; Duke 2008a). A v 21. storočí je zamlčaná pravda o skutočných vinníkoch pádu dvojičiek v New Yorku 9. 11. 2001 (Makow 2012).

Žiaľ, naša humanitná inteligencia, vrátane prírodovedcov i technických vedcov – ako aj v celom euro - americkom konglomeráte - nepozná svoju sociálnu úlohu. Humanitná inteligencia objektívne neanalyzuje a nesyntetizuje civilizáciu degenerujúce deje, permanentne zrádza svoje sociálne poslanie v spoločnosti, o ktorom nemá ani poňatie z dôvodu mantinelov diskusie o spoločenských problémoch, nastavených Frankfurtskou školou neomarxistických dedičných degenerátov (Klimov 2023), de facto Frankfurskou školou degenerácie a hlúposti, ktorá vytvorila mantinely pre diskusiu a tým ďalšie tabu. Preto to nie je skutočná inteligencia. Jediné dielo A. Blahu "Sociologie inteligence, 1937", podľa ktorého sociologickou úlohou inteligencie je tvorba, akumulácia a distribúcia poznatkov, nie fám, poloprávd, lží a podobne, je neznáme a podľa ostravského sociológa J. Kellera žiadne obdobné dielo ani na Západe nevyšlo (Keller 2010). Popri tabu ohľadne skúmania anticivilizačných síl spoza opony je to jej ďalšie tabu a preto nie je to skutočná inteligencia. Na zradu inteligencie poukázal už v roku 1926 francúzsky vzdelanec chazarského pôvodu v svojom kritickom diele "Zrada vzdelancov" (Benda 1926).

Absenciu kritickej analýzy a syntézy stavu inteligencie, vrátane právnickej, vyplňuje čiastočne dielo "Ján Dubovský, Inkvizícia a smrť právneho štátu v druhej Slovenskej republike, 2023". Profesor Weiss ako bádateľ v oblasti inteligencie ako psychologického javu ponúkol aj alternatívne vysvetlenie tristného stavu a zaostávania historiografie i iných humanitných disciplín a neschopnosti humanitnej inteligencie dopátrať sa podstaty javov: "Bádatelia v humanitných spoločenských disciplínach sa málo zaujímajú o podstatu. Sú v priemere menej inteligentní ako vedci v prírodných a technických vedách" a odhaduje rozdiel na 15 bodov". Navyše navrhoval forsírovať podporou štátu tých, ktorí sa rozhodli študovať najnáročnejšie disciplíny - prírodné vedy ako fyziku a matematiku (Weiss 2000), ktoré sú chrbticou vývoja spoločnosti.

Kým úlohou kronikára je zaznamenať historické udalosti, povinnosťou historika je odhaľovať ich príčinné súvislosti a vyvodzovať z nich poučenie pre budúcnosť. Historické poznanie je pritom odpoveďou na určité konkrétne otázky. Navyše pochopenie minulosti nám poskytuje výhľad do budúcnosti, ktorý sa stáva impulzom pre duchovný a spoločenský život. Nuž, ako si plní svoje poslanie inteligencia v humanitných disciplínach vrátane historiografie a práva?

Treba si uvedomiť, že historiografia nie je veda, lebo nespĺňa ani jeden z piatich atribútov najúplnejšej a najvýstižnejšej definície vedy (Wagner 2007). Historiografia sa borí so subjektívnymi i objektívnymi prekážkami. Zo subjektívnych faktorov sú to predovšetkým zásadné metodologické nedostatky – historiografia nemá k dispozícii nijaké všeobecne prijateľné objektívne kritériá, ako je to v prípade prírodných a technických vied, aplikovateľné na vývojové etapy vyčleňovania a formovania sa európskych vetiev a národov, improvizuje podľa potreby a cieľa a zvlášť podľa toho, ako sa to práve hodí politickej moci. Chýbajú objektívne teoretické zásady, kritériá a princípy filozofie dejín (čo je v ostrom protiklade s prírodnými a technickými vedami), vychádzajúce z analyticko-syntetickej interpretácie poznatkového materiálu o vývoji človeka a ľudského rodu (Timura 2014, s. 130; Máčala 1995, s. 28). Navyše výklad histórie je zaťažený subjektívnosťou interpretujúceho, čo znemožňuje vytvoriť objektívny obraz skutočnosti, nezávislý na subjekte poznávania. Teda je to nutne subjektívna interpretácia. Rozumné stanovisko je: "Najprv treba preveriť historika, kým budeme počúvať jeho slová" (Mrkos 2012, s. 33). Navyše z porovnania dejinných udalostí a ich interpretácií plynie, že tieto udalosti sú často politikou obrátenou do minulosti. Kto ovláda minulosť, ovláda prítomnosť a kto ovláda prítomnosť, ovláda aj budúcnosť. Na objektívnu prekážku objektivizácie histórie poukázali autori knihy o Mossade (Black a Morris 2001) : "Akademický svet bez archívov tajných služieb nemôže náležite porozumieť politike, vojne, diplomacii, terorizmu a medzinárodným vzťahom." Sú ľudia, ktorí sa zásadne zdržiavajú za kulisami svetového diania. Preto existujú dva svety, jeden viditeľný a druhý neviditeľný (Estulin 2012) ...

... pokračovanie nabudúce ...

autor :  © doc. Ing. Ján Dudáš, DrSc,  január 2025