Doc. Ján Dudáš : Kauza ulice Dr. Jozefa Tisu vo Varíne ... (2. časť)

Dnes zverejňujeme 2. časť čerstvo dokončenej analýzy z pera doc. Ing. Jána Dudáša, DrSc, ktorej celý názov znie nasledovne : "Kauza ulice Dr. Jozefa Tisu vo Varíne ... anticivilizačné zlyhanie nedekomunizovaných paranoidných aktérov ako pohrobkov totalitárneho komunizmu".

.........................................................

... pokračovanie nadväzuje na záver prvej časti článku zo dňa 20. januára 2025 :

... Na objektívnu prekážku objektivizácie histórie poukázali autori knihy o Mossade (Black a Morris 2001) : "Akademický svet bez archívov tajných služieb nemôže náležite porozumieť politike, vojne, diplomacii, terorizmu a medzinárodným vzťahom." Sú ľudia, ktorí sa zásadne zdržiavajú za kulisami svetového diania. Preto existujú dva svety, jeden viditeľný a druhý neviditeľný (Estulin 2012).

História nie je učiteľka, ale dozorkyňa, ona neučí, iba trestá za neznalosť úloh. Históriu tvoria ľudia a môže byť pochopená, len keď sa identifikujú jej hlavní protagonisti. Skoro všetko, čo vieme o modernej histórii, vrátane začiatku 21. storočia, je švindeľ (Makow 2012, s. 41). Kozmetickí historici nám podsúvajú históriu interpretácií dejinných udalostí ako skutočné dejiny. Profesorské dejiny nemajú nič spoločného s faktami o minulosti, sú duchom profesorov a ich koncepcie. Humanitná inteligencia v celom euro - americkom konglomeráte neodhalila, že falzifikátori histórie boli už tvorcovia textov zákonov Pentateuchu a Tóry (Kryveľov 1982; Saleh 2001). Na rozdiel od prírodných a technických vied, v historiografii nebol urobený pokus prepátrať dejiny systematicky, ale naopak, na 99 % sa fakty len radia k sebe aditívne (Mrkos 2012).

Sú teda dve skupiny historikov – systémoví historici, ktorí píšu interpretácie dejinných udalostí podľa politického zadania, teda neobjektívne a historici s objektivizujúcim pohľadom na históriu. Z toho plynie, že súdny človek nemôže prijímať výsledky bádania historikov s dôverou, ale s otáznikmi. Preto je potrebné objektivizujúce bádanie pre pravdivú interpretáciu pojmov a objektívnu prezentáciu vývoja civilizácie a ideológií a rôznych náboženstiev.

3. V histórii nevzdelaná nedekomunizovaná politická aktivistka

V prípade ulice Dr. J. Tisa vo Varíne lekárnička Pharm Dr. Ticháková, poslankyňa obecného zastupiteľstva obce Varín, v mesačníku obce Varín s názvom Varínčan č.12/2020 – 1/2021, uverejnila ako infantilne naivná príspevok o podaní žiadosti na obecnom zastupiteľstve, v ktorom uviedla : ""... preštudovala som množstvo dokumentov, ktoré sa dotýkali osoby Jozefa Tisa, jeho správania a konania ako predsedu vlády, ale aj prezidenta ... obrátila som sa na inštitúcie Historický ústav SAV a Ústav pamäti národa, aby mi poskytli odborné stanovisko k osobe Jozefa Tisa a k prvému vojnovému Slovenskému štátu ... uviedla Stanovisko Historického ústavu, ktoré vypracovali PhDr. Ivan Kamenec, CSc. a PhDr. Michal Schvarc, PhD.".

Fakty však nepustia. "Keď hovoria fakty, bohovia mlčia". Tu Tichláková dosvedčila, že aj po "preštudovaní množstva dokumentov" pravdivá história prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945) je pre ňu tabu. Prejavila neznalosť toho, čo sa dialo. Fakty hovoria jasne : Dňa 13. 3. 1939 napriek naliehaniu Hitlera odmietol Tiso z Berlína vyhlásiť Slovenský štát podľa textu prichystaného Nemcami. Tiso so Sidorom boli jediní politici v Európe, ktorí sa vzopreli Hitlerovi. Slovenský štát vznikol 14. 3. 1939 vyhlásením Snemu Slovenskej krajiny, ktorý sa súčasne pretvoril na Snem Slovenského štátu (Ďurica 2003, s. 391). Slovenský štát vznikol na nátlak Hitlera, bol záchranou slovenského národa pred rozparcelovaním jeho územia medzi fašistické Horthyovské Maďarsko, pronacistické Poľsko a nacistické Nemecko. Slovenský štát vznikol demokratickejšou cestou, ako vznikla vojnová prvá Č-SR. Z vtedajšieho počtu 50 štátov Slovensko diplomaticky uznalo 31 štátov. Druhá svetová vojna v Európe začala 1. 9.1939 napadnutím Poľska nacistickým Nemeckom, teda Slovenský štát vznikol v dobe mieru. Uvedený výrok Tichákovej je lož, a táto lož reprezentuje kvalitu nielen "dokumentov", z ktorých čerpala "informácie", ale aj kvalitu jej inteligencie. V takýchto prípadoch ide výstižné vyjadrenie – inteligencie ako bedňa gitu. Už tu je klamstvo farmaceutky Pharm Dr. Tichákovej. Pravdivostná hodnota jej výroku v oblasti histórie sa rovná pravdivostnej hodnote výroku v oblasti farmácie, kde má kompetenciu vzdelaním, že do medikamentu sa pridáva arzén. 

Ticháková dostala ocenenie Biela vrana a v rozhovore pre Denník N z 19. novembra 2021 uviedla, že " ... podstatné však je to, že prezident totalitného štátu, ktorý nechal vyviesť desaťtisíce vlastných občanov do koncentračných a vyhladzovacích táborov, si žiadnu ulicu nezaslúži". V jej prípade sa má jednať o "niekoľkoročný boj za premenovanie ulice Dr. Jozefa Tisa".

Podľa štatútu občianskeho združenia Bystriny sa cena Biela vrana udeľuje vzácnym ľuďom v našej spoločnosti, ako ocenenie spoločensky prínosného a odvážneho občianskeho činu. Nuž akej osobe dali ocenenie Biela vrana? Osobe, ktorá sa opierala o neobjektívne vyjadrenia pracovníkov Historického ústavu SAV, čím sa občianske združenie Bystrina zvrhlo na oceňovanie šíriteľov protislovenských klamstiev. Tým sa zdiskreditovalo na úroveň politickej agitky v službe protislovenských síl. To vyvoláva otázku o neodbornosti v histórii aj tohto občianskeho združenia. Kto má uši, oči a medzi nimi mozog vie, kde je pravda.

Tu treba analyzovať katastrofálnu neznalosť nielen politickej aktivistky farmaceutky Pharm Dr. Tichákovej, ktorá je nedostatočne vzdelaná, alebo klame, čo je asi prejavom paranoje ako duševnej poruchy s neschopnosťou chápania alebo diagnózy F 74 – disociovaná inteligencia (Lipták 2024), t. j. v hlave ako keby boli dva mozgy, jeden normálny a druhý mozog debila, imbecila či idiota. Žiaľ u slovenského obyvateľstva vôbec panuje neznalosť o najnovších dejinách Slovenska a Slovákov. Táto katastrofálna neznalosť, ktorá má korene najprv v šovinistických maďarizačných vládach Uhorska, ktoré nepoznali slovenský národ, pokračovala tvorbou učebníc dejepisu pre Slovákov v "tatíčkovskej" (kult osoby ako vyšitý) vojnovej prvej Č-SR pod taktovkou podľa českých autorov sionistu a slobodomurára chazarského pôvodu ľavobočka Masaryka/Redlicha (Klimek 1996; Pojar 2017), ktorý neuznal ani slovenský ani český národ a ako profesor sociológie v rozpore s princípmi sociológie vytvoril umelý konštrukt tzv. československého národa na čechizáciu Slovákov. 

A šírenie mýtov pokračovalo po roku 1944 a najmä po puči trockistickej KSČ ako apendixom KSS v roku 1948 a po štátnom prevrate v roku 1989. Ani v podstate slobodné obdobie od roku 1992 do štátneho prevratu v roku 1998 neumožnilo objektivizáciu poznania našich dejín vrátane prvej SR a dôkazom schizofrénie tvorcov druhej SR je fakt, že deň, ktorým začal zánik prvej SR sa stal štátnym sviatkom druhej SR. Takže pravdivá história stále nielen tabu, ale navyše jej odhaľovatelia sú súdne stíhaní a trestaní antihumánne orientovanou a odborne i humánne degenerovanou justíciou.

4. Ako to bolo?

Fakty, že Tiso zachránil slovenský národ, bol proti infiltrácii nacionálneho socializmu na Slovensku, ako predseda vlády zabránil osobným útokom na slovenských chazarov/židov, ako prezident nemal kompetenciu riešenia problematiky chazarov, tú mala vláda a snem a ako jediný z európskych politikov si vynútil si právo výnimiek z tzv. židovského kódexu a zachránil veľa slovenských chazarov/židov. Nakeťasený majetok chazarov chcel riešiť humánnym spôsobom odkúpením a aj mnohé ďalšie fakty sú pre Tichlákovú terra incognita, hoci už existujú popri oficiálnej historiografii aj pravdivé diela (napríklad Bielik1993; Ďurica 2003; Ďurica 2017; Vrba 1998). To značí, že nezáujem a duševná lenivosť Tichákovej ju ponecháva na infantilnej úrovni dieťaťa, ktoré verí rôznym rozprávkam a mýtom. V prípade nezáujmu o pravdivú históriu je adekvátne pripomenúť titul knihy prekladateľa kníh z taliančiny do slovenčiny "Nehádžte perly sviniam". Tým dokázala neznalosť faktov, a pri absencii faktov sa vytvára povera. Povery, lži a polopravdy o prvej Slovenskej republike evokujú potrebu kritickej analýzy dejinných udalostí a literatúry o nich.

Obyvateľstvu je neznáme, že niekoľko týždňov povstania stálo Slovensko vyše 20 000 mŕtvych, vyše 15 miliárd korún hospodárskych škôd, stratu štátnej samostatnosti, genocída slovenskej inteligencie a slovenských proslovenských síl, 5000 tisíc vzdelancov emigrovalo, aby si zachránili život, tisícky odvlečených Slovákov na Sibír – cca 10 000, to je bilancia bystrického puču, ktorý nedosiahol ani jeden zo svojich cieľov (Hoffmann 1996, s. 222; Ďurica 2003; Bielik 1993).

Po relatívne slobodnom vývoji počas prvej SR nastalo po roku 1944 šovinistické česko-benešovsko-komunistické exemplárne zločinné trestanie všetkých slovenských síl ako celku, ktoré viedli úspešne republiku v ťažkom vojnovom období. Nastalo vyháňanie a kriminalizácia slovenských hospodárskych, vedeckých a umeleckých elít, označených za nespoľahlivé živly. Nastala genocída národnej a kresťanskej inteligencie v "oslobodenej" (najmä od spravodlivého práva) ČSR. Jej najexponvanejšia časť, aby sa vyhla pred neopodstatneným besnením benešovsko-trockisticko komunistickej justície, zvolila ťažký exil a tá, čo zostala, bola perzekuovaná, väznená a zversky týraná ako tzv. reakcionári, kolaboranti, sprisahanci, zradcovia v česko-komunistických žalároch (Rekem 2021). Zberba legislatívne etablovaná dekrétmi občana Beneša ako samozvaného, teda nelegitímneho prezidenta (po abdikácii v roku 1938 bol zvolený za prezidenta až v roku 1946) týrala slovenský ľud. Na Slovensku neboli fašistické strany. Pojem "klérofašizmus" či "klérofašistický štát" účelovo a lživo zaviedli trockisti-komunisti a českí benešovskí šovinisti, ktorí schizofrénne zamlčali existenciu českého fašizmu - Národná obec fašistická (NOF) bola česká fašistická politická strana, ktorá pôsobila v období 1. republiky, 2. republiky a Protektoráte Čechy a Morava (https://cs.wikipedia.org/wiki/Národní_obec_fašistická; Pasák 1999).

Po roku 1945 nastala hrôzovláda. V prvých povojnových mesiacoch vládlo bezprávie, ktoré pokračovalo zvýšeným politicko-mocenským komunisticko-"demokratickým" totalitárnym bezprávím. Od 2. 6. 1945 slovenskú politiku nerobili Slováci na Slovensku, ale Česi v Prahe. Česko-komunisticko-trockistické šovinistické besnenie nastalo od júna 1945, Husák a celá KSS boli iba "prevodovými pákami" pražskej KSČ, ktorá si za miestodržiteľa vybrala trockistu-komunistu V. Širokého (Vnuk 2020, s. 165), ktorý bol údajne chazarského pôvodu. Národný front pozostával zo 4 strán a revolučné zákonodarstvo bolo realizované najprv v podobe prezidentských dekrétov nelegitímneho prezidenta Beneša (až do jeho zvolenia za prezidenta 26. 5. 1946), viacnásobného zradcu Č-SR.

Po genocíde slovenskej inteligencie po roku 1944 dvomi politickými subjektmi na čele s právnikmi – KSS na čele s Machiavellim-Husákom ("Demokracia" nie je pre každého) a DS na čele s oportúnnym Lettrichom (Vnuk 2020) a najmä po puči trockistickej KSČ v roku 1948 a po 40-ročnej komunisticko-trockistickej totalitatúre štátostrany nemohla vzniknúť plnohodnotná inteligencia ani humánne kreatívne osobnosti, lebo bol zastavený a tvrdo potieraný intelektuálny vývoj nielen na Slovensku, ale v celej ČSR. Bolo potierané a prenasledované všetko proslovenské. Po roku 1945 začalo Orwellovské prerábanie histórie v hlavnej úlohe s marxizmom, ópiom hlupákov. Ide o marxisticko-trockistický pokus vymazať kresťanskú európsku kultúru z histórie (marxizmus – ideológia, trockizmus – sektárstvo). Robili to českí šovinisti zoskupení okolo viacnásobného zradcu Beneša, ktorí v roku 1948 zradili "demokratické" Československo spolu s chazarmi v KSČ a jej apendixom KSS, ktoré boli pod ich vedením – Gottwald bol chazarského pôvodu (Klimov 2023) a "na KSČ sa ľudia dívali ako na chazarskú "kile"" (Žiak 1994; Verčík in Bobák 2021).

Po komunisticko-chazarskom puči vo februári 1948 (Žiak 2004; Ďurica 2003; Dubovský 2023) sa k vykynoženiu nekomunistickej inteligencie pridal aj Spolok pre vedeckú syntézu (Bakoš 1995), ktorý zradil princípy vedy a stal sa otrokom antihumánnych a anticivilizačných trockistických síl v KSČ z ideológiou genocídneho Starého zákona. Slovenský národ zostal bez hlavy – slovenskej proslovenskej inteligencie. Červený teror – čecho-trockisticko-komunistické besnenie zosilnelo najmä po roku 1948, páchala ho skupina komunistických vrahov, niektorých odsúdených v procese so Slánskeho sprisahaneckým centrom. Februárový puč roku 1948 neprišiel zo dňa na deň, bol to Mníchov v druhom vydaní. Do "ľudovodemokratického režimu" vstupovalo Slovensko po genocíde inteligencie ožobráčené nielen politicky, hospodársky a nábožensky, ale aj kultúrne. Po komunistickom uchopení štátnej moci vo februári 1948 trockistická KSS i ŠtB terorizovali slušných ľudí. Marxizmus zanechal jazyk nenávisti ako hlavné dedičstvo marxistického ľavičiarstva. Významné míľniky našich dejín – 6. október a 14. marec – sú pre parahistorikov červeným súknom, sú neschopní rozlíšiť ani len štát a politický režim, Slovenská historiografia ani po roku 1989 neprešla očistou. 

Väčšina historikov v HÚ SAV zotrvávala na protislovenských pozíciách ako pohrobkovia trockistickej KSČ a československej štátnej idey, ba neraz zastávali vyslovene protislovenské postoje (Bobák 2021). Nenastalo čistenie od trockisticko-komunistickej-čechistickej nihilistickej interpretácie udalostí, nenastala dekomunizácia spoločnosti ani inteligencie i napriek pokusom v akademickom prostredí (Dudáš 2011). To predstavuje zradu akademického prostredia, vrátane zrady odborného prístupu HÚ SAV a nastoľuje oprávnenosť ich pôsobenia v štátnych inštitúciách. 

Intelektuálnu úroveň takýchto historikov odzrkadľuje nemecké príslovie : "Nur tote Fische schwimmen mit dem Strom" (Len mŕtve ryby plávajú s prúdom). Väčšina historikov nepíše pravdu, pretože by stratili prácu, ako to dokazuje aj viaceré prípady na Slovensku, napríklad vyhodenie objektivizujúceho historika PhDr. M. Lacka, PhD. z cenzorského Ústavu pamäti národa, de facto Ústavu policajného dejepisectva, ktorý narába s politickým konceptom kolektívnej viny, čo je v rozpore s právom, lebo vina môže byť len individuálna. Tým sa nielen že spreneverili zásadám vedy – hľadať pravdu, dokonca podľa informácií z médií jeho riaditeľ Ján Langoš vydával nepravdivé osvedčenia a obohacoval sa. Podľahnúc protislovenskému cenzorstvu sa z ústavu stáva protislovenská sila.

Stav historiografie na Slovensku odzrkadlil historik A. Hrnko "Dejiny sa nevysvetľujú, dejiny sa neskúmajú, dejinami nás bijú po hlave" a to najmä v histórii nevzdelané protislovenské akademické indivíduá. Slovenská oficiálna historiografia zotrváva stále pri neobjektívnej a falošnej interpretácii dejinných udalostí v službe v službe antihumánnym a anticivilizačným riadiacim silám spoza opony - globálneho parazita. Plnohodnotná inteligencia ani humánne kreatívne osobnosti – až na mikroskopické výnimky - nevznikli a ani nemohli vzniknúť ani po 30 rokoch utajenej vlády globálneho parazita (GP) na Slovensku po roku 1989. Veď pravdivá história prvej SR, kde sa začala vytvárať a početne rásť skutočná inteligencia, je stále tabu. De facto my nemáme skutočnú inteligenciu, skôr vidlácku inteligenciu resp. pampersinteligenciu (predposratú).

V kontraste s podaním protestu proti názvu ulice Dr. Jozefa Tisa nepodala protest voči iným politikom, podľa ktorých sú pomenované ulice i námestia v SR a ktoré sa negatívne prejavili voči slovenskému národu. Ako občianka SR mohla podať protest proti názvom ulíc podľa osoby, ktorá nepoznala slovenský národ a bola na čele štátu ako prezident – napríklad ľavoboček Masaryka/Redlicha (v slovenčine sa ľaboboček označoval ako syn prespanky označením pankhart), ktorého biologickým otcom bol chazarský finančný barón Redlich z Viedne, matka bola moravská Nemka T. Kropáčková, ktorú ako tehotnú vydali za pologramotného kočiša Jozefa Masárika (Kalvoda 1998). Masaryk/Redlich, slobodomurár vysokého stupňa (Klimek 1996) a sionista (Pojar 2017), nepoznal národ slovenský, ani český, ale ako profesor sociológie vytvoril v rozpore so sociológiou umelý konštrukt národ československý, čo bola vlastne čechizácia slovenského národa. 

Urobil veľa negatívnych činov, trpel kultom osobnosti (Klimek 1996) a po ňom sú pomenované mnohé ulice na Slovensku. A v ČR stále trpia na túto sociálnu úchylku a pestujú priam stachanovsky kult Masaryka/Redlicha. Víťazné ťaženie sionistov začalo na mierovej konferencii v Paríži, kde presadili právnu ochranu chazarov ako tzv. národnostnej menšiny, ktorú na konferencii prezentovala americká delegácia. Tzv. Židovská národná rada v Č-SR vyslala na mierové rokovania do Paríža vlastnú delegáciu, ktorá sa pripojila k spojenej sionistickej delegácii Výbor židovských delegácií na mierovej konferencii, utvorenej 25. 3. 1919 zo zástupcov SŠA, Talianska, Palestíny, východnej a juhovýchodnej Európy a zástupcov sionistických síl. Vládna delegácia Č-SR na čele s Benešom uznala chazarov ako národnostnú menšinu, čo znamenalo splnenie čestného sľubu Masaryka daného americkým sionistom. Bola to vo svete najväčšia zrada vládnucej inteligencie. Bezprecedentné uznanie chazarskej národnosti bolo v ústave z 29. februára 1920, prijatej nevoleným ale menovaným národným zhromaždením, vďaka ktorému sa Č-SR stala prvou krajinou, ktorá priznala ideologicko-vierovému spoločenstvu chazarov štatút národnostnej menšiny ako v jedinom štáte v Európe, a to bez udania jazyka svojej národnosti (!?!) a nemuseli byť ani členmi chazarskej obce, na čo sa liberálne zahraničie pozeralo s údivom (Jelinek 2009, s. 183). Svetový unikát zrady na občanoch nielen Č-SR, ale vôbec na civilizácii, ktorú rozvracia práve chazarská mafia s ideológiou rasistického genocídneho Starého zákona ...

... pokračovanie nabudúce ...

autor : © doc. Ing. Ján Dudáš, DrSc, január 2025