KATAKLIZMA NA PLANÉTE ZEM v roku 9 564 pred n. l. ...

Dnes to bude trošku dlhšie čítanie s odborným výkladom ... V súvislosti s nami vydanou knihou Existovala bájna Atlantída? (1. diel) sme preštudovali a stále študujeme, aj s mnohými kolegami, tisícky prastarých textov a informácii, vedecké empirické dáta najmä z oblasti archeológie, geológie, podmorskej archeológie a ďalších vedných disciplín nevynímajúc ...

S vysokou matematickou pravdepodobnosťou smerujeme k tomu (viacerí matematici a fyzici to povrdili opakovane), že okolo roku 9 564 pred n. l. sa odohrala zásadná gigantická kataklizma na Planéte Zem. Potvrdzujú to aj duchovné informácie z pravdivých zdrojov poznania od viacerých bytostí z celej Planéty Zem. Táto udalosť je považovaná za definitívnu skazu a zničenie posledných zostatkov ostrovnej ríše Atlantídy.

Viac sa dozviete v pripravovanom článku. Určité kľúče nesú aj knihy Dve Tretiny ... Dejiny Našej Galaxie, Výnimočná Planéta a Mimozemská Inteligencia a Cesta na Mars, ktoré si môžete objednať u nás v e - obchode ...

Dnešný článok bude možno pre niektorých nezaujímavý, avšak o to viac je dôležitý. Nesie totiž zásadné informácie špičkových geologických vedeckých výskumov (empirických dát a dôkazov cca 10 000 pramenných zdrojov), ktoré preukazujú v spolupráci interdisciplinárneho prepojenia s biológiou, botanikou a zoológiou, existenciu rozsiahlej fauny a flóry z obdobia pleistocénu (posledné obdobie štvrťohôr v intervale začínajúcom pred 126 000 a končiacom pred zhruba 10 000 rokmi), na rôznych okrajových častiach dnešných kontinentov (Severozápadná Európa, Stredozemné more, západný okraj Afriky, južná Amerika, Karibik, juhozápadná India a iné). Svojim charakterom a špecifickosťou tejto fauny a flóry je preukázateľné, že práve medzi spomínanými kontinentami musela existovať pozemská pevnina veľkého rozsahu pre možnosť transmigrácie po suchozemskej, resp. sladkovodnej trase ...

Pokiaľ zbierame dôkazy vedeckej kvality smerujúce k poctivému preukazovaniu dávnej globálnej katastrofy, ktorá spôsobila definitívny zánik posledných častí ostrovnej ríše Atlantídy v roku 9 564 pred n. l., sledujeme aj dislokované živočíchy v Atlantickej kotline. Mozaika dôkazov sa postupne skladá. Podobne ako botanici, aj mnohí zoológovia, ktorí študujú geografické rozptýlenie suchozemských a sladkovodných živočíchov, dospeli k záveru, že v mnohých regiónoch, ktoré sú teraz pod hladinou mora, sa v minulosti museli vyskytovať rôzne pozemné cesty alebo úzko prepojené súostrovia, aby sa uspokojivo vysvetlilo existujúce rozšírenie fauny. Profesor H. Simroth napríklad skúmal slimáky na Pyrenejskom polostrove. Dospelo sa k záveru, že Severná Afrika a Kanárske ostrovy mali priame pozemné spojenie medzi týmito oblasťami a muselo existovať až do pomerne nedávnej doby.

Známi malakológovia (študujúci mäkkýše) dospeli k podobným názorom. Na Azorských ostrovoch je zo 69 druhov suchozemských lastúr (ktoré majú prirodzenú averziu voči morskej vode), 37 spoločných pre Európu alebo ostatné atlantické ostrovy. Predpokladá sa, že väčšina, ak nie všetky, pravdepodobne vznikla na týchto lokalitách v "predľadových" dňoch, počas alebo dokonca pred pleistocénom. Ide teda o druh kultúry fauny, ktorá je teraz početne a územne drasticky zredukovaná. Dr. W. Kobelt a Dr. von Ihering dokázali, že európske, západoindické a stredoamerické pozemné mušle určite znamenali bývalú existenciu nejakej transatlantickej pozemnej cesty, ktorá bola prerušená až koncom obdobia "pleistocénu".

Skutočnosť, že takéto pozemné spojenia skutočne existovali, potvrdzujú aj nasledovné dôkazy a údaje. Súčasná fauna štyroch súostroví - Azorských ostrovov, Madeiry, Kanárskych ostrovov a Kapverd - nie je ostrovnou, ale kontinentálnou faunou - najmä fauna makkýšov je pôvodom v Stredozemnom mori a odlišuje sa od rovníkovej Afriky. Zároveň existuje podobnosť vo faune Kanárskych ostrovov a Mauretánie, pričom obe vykazujú rovnaký druh makkýšov. Dážďovky, Oligochetes, na Kanárskych ostrovoch sú podobné tým istým tvorom v južnej Európe. Z týchto pozorovaní je jednoznačné, že v epoche blízkej našej - povedzme na konci doby ľadovej, boli ostrovy spomínaných štyroch súostroví pripojené k africkému kontinentu.

Profesor Scharff poznamenal, že operkulárne (prikryté) pozemné mušle Západnej Indie zahŕňajú tak veľký podiel antilskej fauny suchozemských slimákov, že väčšina rodov sa nachádza na dvoch alebo viacerých ostrovoch a na pevnine, pričom takmer každý druh je absolútne obmedzený na jeden ostrov. Je to veľmi silné svedectvo v prospech bývalého obecného pozemného (pevninového) prepojenia. Dôkazy pri Jamajke a Malých Antilách naznačujú, že zmiznutie tohto suchozemského spojenia bolo v neskorých pleistocénnych časoch sprevádzané takmer vyhynutím veľmi rozmanitej skoršej (ľadovcovej") fauny suchozemských slimákov. Pozrime sa na ďalšie výskumy.

Pripomeňme si, že prof. Ewing naznačoval obrovskú vertikálnu diferenciu a Termier obrovský lineárny rozsah takéhoto poklesu, keď na konci epochy pleistocénu, veľké časti atlantického dna, ktoré museli zahŕňať pozemné cesty sa podľa prírodovedcov, potopili asi 2 až 3 míle. Na iných miestach, ako napríklad medzi Grónskom a Nórskom, väčšia časť severného Atlantiku klesla až o 9000 stôp. Sladkovodné lastúry obývajúce močiare v Killough v Co Down, Severné Írsko, sú zakrpatené formy spojené nielen s niektorými, ktoré stále žijú v arktickej Európe, Grónsku a Amerike, ale aj s inými, takmer identickými, vybagrovanými ako mŕtve škrupiny z atlantického dna neďaleko Rockallu. Pri Nórskom a Škótskom pobreží na Shetlandských ostrovoch, na Islande a ostrove Jan Mayen v hĺbkach až 9000 siah a vo všeobecnosti zo všetkých oblastí medzi Davisovým prielivom a Gibraltárom, sa potvrdzuje nielen ich obrovský rozsah v zemskej kôre, ale podporuje tieto tvrdenia, ktoré datujú, že kolaps nastal "od doby ľadovej". 

Ďalší špičkový vedec profesor Merežkovskij pri rozpracovaní amerických a afrických vzťahov fauny atlantických ostrovov výskumami doložil, že geografické rozšírenie mäkkýšov Oleacinidae, ktoré existujú iba v Strednej Amerike na Antilách, Kanárskych ostrovoch, Azorských ostrovoch, na ostrove Madeira a v oblasti Stredozemného mora, predpokladá existenciu kontinentu zahŕňajúceho všetky tieto regionálne zastúpenia v celistvosti. Pätnásť druhov mäkkýšov žije len na Antilách a na africkom pobreží Senegalu a ich prítomnosť nie je možné vysvetliť transportom embryí, zatiaľčo koralová fauna ostrovov St. Thomas zahŕňa šesť odrôd, z ktorých jedna, okrem tohto ostrova, hniezdi v podmorských skalách Floridy. Ďalšie štyri sa nachádzajú na Bermudských otrovoch, čo sa opäť nedá vysvetliť transportom embryí, pretože ich vodný život je príliš krátky na to, aby ich mohli prenášať oceánske prúdy.

Všetky pevninské lastúry na Bahamách, Portoriku, Haiti, Kube a Jamajke sú vo všeobecnosti príbuzné navzájom s lastúrami Floridy a Yucatánu (Mexiko), zatiaľčo lastúry z náveterných ostrovov sú úzko spojené len s juhoamerickými formami. Ryby, lastúrniky, ježovky a iné organizmy západoindických kotlín patria k moderným typom, ktoré sa do značnej miery akoby sťahovali z Atlantického oceánu. Ich nedávny vzhľad naznačuje veľké zmeny vo fyzickej histórii západoindických morí a nedávnym objavom fosílií toho istého druhu foraminifera (jednobunkové morské tvory) v jadrách morského dna získaných z oboch strán Panamskej šije. Dnes sú tieto stvorenia špecificky odlišné na oboch stranách úžiny.

Mnohí prírodovedci dospeli k ustálenému záveru, že ponorenie Antilskej pevniny a vyvýšenie Panamskej úžiny boli geologicky nedávnymi udalosťami a že mnohé morské zoologické údaje z Karibiku vo všeobecnosti jasne odzrkadľujú dôsledky suchozemských škrupín atlantických ostrovov, severozápadnej Afriky a Iberského poloostrova. Medzi annelidmi predstavuje výskyt podobných dáždoviek na Kanárskych ostrovoch a v južnej Európe ďalší závažný dôkaz neprerušeného suchozemského spojenia medzi týmito regiónmi k nie veľmi vzdialenému dátumu, pretože jednak slimáky, väčšina suchozemských lastúr, dážďovky, čoskoro zahynú, ak sa dostanú do morskej vody. Rovnaký osud postihne aj ponorené žaby, ropuchy a mloky. Prítomnosť rovnakých alebo príbuzných druhov týchto obojživelníkov na vodou rozbitej Sardínii, Korzike a Britských ostrovoch naznačuje, že aj tieto ostrovy boli nedávno spojené s európskou pevninou.􏰈􏱎􏰤􏰟􏰞􏰓􏰘􏰴􏰞􏰥􏰖􏰱􏰠􏰥􏰔

Zaujímavé vyjadrenie predložil francúzsky spisovateľ L. Germain, ktorý zdôraznil skutočnosť, že určitý hmyz, ako napríklad známy kanársky motýľ Setomorpha discipunctella sa vyskutuje aj v západnej Afrike a tropickej Amerike. Prof. Spencer pri rozšírení tejto témy poznamenal, že 60 % motýľov a nočných motýľov na Kanárskych ostrovoch je stredomorského pôvodu a 20 % z nich sa nachádza v Amerike (kôrovec), Platyarthus je zastúpený tromi druhmi v západnej Európe a severnej Afrike, jeden na Kanárskych ostrovoch a jeden vo Venezuele.

Výskumník A. Wallace o hmyze na Andách povedal, že chrobáky sú početnejšie. Celkový počet je 212, z toho 175 európskych, 23 druhov z nich sa nenachádza na žiadnom z ostatných atlantických ostrovov. Okrem toho sa v Európe nenachádza 36 druhov, z ktorých 19 pochádza z Madeiry alebo Kanárskych ostrovov, 3 sú americké a 14 je celkom typických pre Azory. Mnohé z týchto malých druhov hmyzu nepochybne prežili ľadovú epochu a môžu v takom prípade predstavovať veľmi staré formy, ktoré vo svojej rodnej krajine vyhynuli. Analogické detaily je možné vysledovať aj medzi európskymi a severoamerickými mravcami a chrobákmi. Medzi Lepidoptera je napríklad 243 druhov spoločných pre tieto kontinenty, pričom veľké množstvo severoamerických mravcov je identických s európskymi.

Severná Európa ma jeden zvláštny rod mravcov - Anergetes. Toto je úzko spojené s Epoccusom, ďalším rodom obmedzeným na Severnú Ameriku. 487 druhov Coleoptera je spoločných pre Severnú Ameriku, Sevrnú Áziu a Európu. Obmedzenie vodného roztoča Hydrachna geografica - tvora s obmedzenými letovými schopnosťami v Európe a na východ Severnej Ameriky je ďalším príkladom, ktorý je paralelný aj s rozšírením sladkovodnej huby Hetermeyenia ryderi, ktorá dnes prosperuje len pozdĺž severoamerického Atlantiku, na pobreží medzi Floridou, Newfounlandom a ostrovom Sable a západným Škótskom a Írskom. Takáto distribúcia je nepochybne nevysveliteľná, pokiaľ by medzi Európou a Severnou Amerikou kedysi neexistovala súvislá krajina, pevnina so sladkovodnými jazerami a rybníkmi.􏰳􏰞􏰠􏰞􏰚􏰔􏰷􏰐 􏰬􏰔􏱆

Distribúcia perlorodky (Margaritana margaritifer) naznačuje, že ide o ďalší reliktný druh, pretože 􏰡􏰞􏰠􏰘Perlorodka európska sa vyskytuje v Spojených štátoch, kde existujú ďalšie príbuzné druhy. Vo východnej Európe a západnej Ázii je tento rod neznámy. Je široko rozšírená v západnej Európe od severnej Škandinávie po Španielsko, bez toho, aby vstúpila do jednej rieky, ktorá by priamo komunikovala so Stredozemným morom, alebo prekročila pobrežie tohto starovekého stredoeurópskeho oceánu, ktorý sa tiahol pozdĺž severnej hranice európskych Álp na východ od Ázie počas miocénnych čias. Zdá sa, že jej veľmi nesúvislý areál, spojený s jeho zvláštnym európskym rozšírením a absenciou v západnej Ázii, čo naznačuje, že perlorodka sladkovodná si našla cestu cez Atlantik s práve spomínanými hubami vo veľmi vzdialenom čase. 􏰖􏰘􏰔􏰖􏰞

Z Islandu je známych 21 rôznych druhov suchozemských a sladkovodných mäkkýšov vrátane takých známych druhov ako Arianta arbustorum. Nie je pravdepodobné, že by bol zavedený náhodou a jeho prítomnosť na Islande silne podporuje myšlienku bývalého pozemného spojenia medzi týmto ostrovom a Európou. Takéto bežné európske vši ako Porcellio scaber a Oniscus asellus môžu byť neúmyselne prenášané človekom. Skutočnosť, že tieto dva druhy sú široko rozšírené a zjavne pôvodné v Európe aj v Amerike a nenáchadzajú sa len na Islande, ale aj Faerských ostrovoch je veľmi významná. Medzi islandskými sladkovodnými mäkkýšmi je jeden, ktorý pravdepodobne pochádza z bývalého pevninského spojenia s Grónskom, a to Succinea groenlandica. Je to spoločné pre obe krajiny, v samotnej Európe sú však celkom neznáme.

Preukázateľné teda je, že hojný výskyt mäkkýšov a iných dôkazov získaných z dna severného Atlantiku naznačuje geologicky veľmi neskorú existenciu (pleistocén) suchozemského spojenia medzi Severnou Amerikou a západnou aj severozápadnou Európou, aj cez prepojenie Grónsko a Island. 

"Succinea groenlandica" je vynikajúcim príkladom tejto bývalej reality. Toto potopené severoatlantické územie, ktoré vo svojej dobe tvorilo veľkú časť v súčasnosti už ponorených krajín Appalachia a Fennoscandia, bolo tiež doménou bioty mnohých starých (pliocénnych) mäkkýšov, zoologicky paralelných so starými rastlinnými druhmi, ktoré boli predtým zaznamenané medzi zriedkavo fosílnymi botanickými dôkazmi.

Ide o príklady predtým rozšírených pliocénnych mäkkýšov, ktoré teraz vyhynuli v mnohých z ich predchádzajúcich európskych biotopov, ale stále prežívajú v obmedzených oblastiach Nového sveta. Význam prežitia rôznych typických pliocénnych a miocénnych rastlín do súčasnosti už bol dôsledne zdokumentovaný. Spomínaný stredomorský prvok sa opäť objavuje medzi "vyššími" živočíchmi atlantických ostrovov. Jašterice napríklad zahŕňajú severoafrickú formu a juhoamerickú formu (Chille), prakticky všetky jašterice (Amphisbaenid) vykazujú stredomorskú alebo africkú príbuznosť. Jašterica Thysando - dactylus má vzťahy aj s Novým svetom, Bilineatus je taktiež zaujímavá, pretože je spoločná pre Brazíliu a ostrov Fernando de Noronha. Súčasné šírenie tuleňa mnícha Monachus, je tiež špecifický. Ani jeden z týchto podmorských cicavcov sa nevyskytuje na otvorenom mori, napriek tomu dnes niekoľko známych druhov obýva opačné pobrežia Atlantiku - Západnú Indiu, západné Stredozemné more a pobrežia západnej Afriky a východnej časti južnej Ameriky. Z toho jednoznačne vyplýva záver, že predkovia týchto cicavcov sa rozprestierali pozdĺž starovekého pobrežia spájajúceho "Starý a Nový svet."

Ako sa geologická veda (s charakterom čestnosti) posledných 30 rokov pozerá na rozsah pevniny v dávnom období, ktorá pokrývala súčasné Stredozemné more pred jeho narušením a ponorením (teda územie bájnej Atlantídy)?

Počas obdobia pliocénu a zrejme aj v období ranného pleistocénu ako nepretržitá pevnina spojila súčaný Balkánsky polostrov s Tuniskom cez najjužnejšie Taliansko a Sicíliu sa pripojila k Sardínii a Korzike, pričom tento nepretržitý trakt sa tiahol na západ, aby zahŕňal celú západnú Afriku, Pyrenejský polostrov a zrejme aj južné Francúzsko. Gibraltársky prieliv (prieplav) vtedy ešte neexistoval. Profesor Suess pokrstil celú túto zem na Egejský kontinent a ďalší vedec Forsyth - Major označoval ako Tyrrhenia. Nepretržitá krajina posiata sladkovodnými jazerami, tieť zjednotila Krétu a južné Grécko s Malou Áziou a celou krajinou na ďalekom východe, možno aj Afganistan. Lesy pokrývali Anatolský okres Turecka, aspoň časť tohto obdobia aj povodie Seistanu v Afganistane až po približne rok 9 000 pred n. l.. Iné lesy vtedy existovali aj na Balkánskom polostrove. Početné pozostatky zvierat z pleistocénu nájdené v tomto obrovskom regióne patria alebo sú úzko späté s formami, ktoré stále obývajú južnú Afriku. Preukázateľné je, že medzi juhozápadnou Áziou a Južnou Afrikou existovala pozemná cesta.

Južné hranice Tyrhénie sú skôr dohadom, hoci rozsiahla vodná plocha, tradične pripomínaná ako jazero Tritonis, údajne rozdeľovala východnú a severozápadnú oblasť Afriky tým, že zaberá veľkú časť súčasnej západnej a stredo - južnej Sahary... Príkladov v oblasti botaniky, biológie, zoológie (nesmierne rozmanitá fauna a flóra), ktorá existovala v období poslednej časti pleistocénu (štvrťohory) a v súčasnosti sa nachádza na všetkých okrajových častiach kontinentov Afriky, južnej Ameriky, Karibiku, či západnej Indie, severozápadnej Európy, Stredozemného mora, je možné uviesť obrovské množstvo (databáza empirických dát, tisíce pramenných zdrojov). Závery jednoznačne preukazujú, že medzi týmito kontinentami v dávnej minulosti musela existovať rozsiahla pevnina a migračná pozemská komunikácia, ktorej súčasťou boli aj sladkovodné jazerá.

Ešte sa pozrime na veľkú zaujímavosť, ktorou je zmiznutý prehistorický oceán. Severne od starovekej Tyrhénie a juhovýchodne od Fennoscandie, v časoch, ktoré geológovia nazývali pliocén a pleistocén, bolo obrovské more, resp. oceán veľkého zoogeografického významu. Jeho vody sa sformovali už predtým v miocéne, resp. skôr a pokrývali oblasti, ktorými sú dnes údolia Rhony a Rýna, severné Nemecko, väčšinu strednej a arktickej Európy až po Ural a obrovské územia dnešného Ruska, prinajmenšom na východ od jazera Bajkal a na juh až po Čierne a Kaspické more. Táto veľká vodná plocha je známa ako miocénny oceán. Vypustennie tohto oceánu bolo katastrofálnou udalosťou, ktorá zjavne sprevádzala rozsiahle vyvýšenia zeme a zánik sibírskych mamutov a ich súčasníkov.

Už v roku 1866 Raphael Pumpelly diskutoval o tomto zmiznutom mori a ruských stepných ložiskách. More, v ktorom sa zrazilo veľké stepné ložisko, bolo posiate ostrovmi, ktoré teraz predstavujú hrebene a vrcholy, týčiace sa nad pláňami. Povrch rovín sa všade dvíha k bývalým ostrovom, jednak preto, že ložisko sa vo svojej tvorbe čiastočne prispôsobilo pôvodným povrchom dolín, ktoré vypĺňa, a jednak preto, že jeho hrúbku zväčšovala prítoková suť ostrovov.

Vek tohto rozsiahleho celku je otázkou veľkého záujmu. Ak je to súčasnosť so stepami a terasami údolného systému Orchon a Angara, zdá sa pravdepodobné, že more, ktoré zanechalo tento nános takmer na celom území dnešnej náhornej plošiny, bolo v určitých medziach tiež súčasné s touto veľkou plochou, ktorá siahala od polárneho oceánu po Kaspické more a zaberala celú západnú Sibír. Skutočnosť, že tulene, druhovo identické, obývajú sladké vody jazier Bajkal a Oron a Kaspického mora, poukazuje na to, že sa jedná práve o toto obdobie. Jazero Oron je prítokom Vitimu a cez tento prítok Leny, kde sa nevyskytujú žiadne tulene.

Táto okolnosť veľmi jasne poukazuje na bývalú vodnú komunikáciu medzi týmito vzdialenými lokalitami a taktiež aj na čas, kedy sa tulene Oronu izolovali od tuleňov Bajkalu a Kaspického vodopádu. Zrejme v rovnakom období, so súčasným vznikom veľkej roviny severnej a západnej Sibíri, ktorých ložiská sú charakteristické bohatými pozostatkami mamuta, Bosurus a Rhinoceros tichorhinus. Z hľadiska vedeckého skúmania je dôležitá záverečná udalosť v histórii veľkého mora, ktoré v pomerne nedávnej dobe pokrývalo tak veľkú časť Ázie, siahajúcu od pólu po Kaspické more a Čierne more a od pohoria Ural až po Veľký čínsky múr. Ide o zmiznutie jeho vôd z dlhého žľabu, ktorý siaha od brehov Arktického mora, cez Barabinskú step až po Aralo - Kaspickú depresiu.

Fyzická geografia tejto obrovskej oblasti a účinky jej nadmorskej výšky predstavujú jednu z najzaujímavejších a najdôležitejších oblastí skúmania. Či už vezmeme do úvahy meteorologické zmeny, ktoré museli byť spôsobené prevrátením takého veľkého územia, alebo vplyv tejto veľkej vodnej komunikácie a jej prúdov na rozšírenie existujúcich rodov, geologické javy nevynímajúc. Skúmaný "Hlavný veľký kontinent" mal nepochybne dôležitý a zásadný vplyv na nedávnu históriu našej Planéty Zem.

Toto sú len zrnká z nami vydanej knihy Existovala bájna Atlantída? (1. diel), kde je priblížený aj podrobný rozbor prienikov interdisciplinárnych vedeckých odborov a nimi produkovaných dôkazov s vysokopočetnými pramennými zdrojmi, ktoré postupne vytvárajú celistvú mozaiku existencie kataklizmy gigantických rozmerov na Zemi v roku 9 564 pred n. l.. Pochopiteľne podstatou je definovanie koreňovej príčiny tejto udalosti vychádzajúcej z tesného priblíženia nebeského telesa s názvom Nimiru k Planéte Zem ... Celkove máme už v súčasnosti pripravený materiál na cca ďalších 6 dielov pokračovaní knihy s touto tematikou ...

© Andrea Lavenda, www.ariadneknihy.sk, október 2024

© Marian Lavenda, www.ariadneknihy.sk, október 2024