KUBA a jej významný deň 26. júl 1953 ...

Kubánci oslavujú 26. júla 1953 ako veľký deň !!!

26. júla sa zrodilo mimoriadne významné a inšpiratívne hnutie : Movimiento 26 de Julio. Hnutie 26. júla bolo kubánske partizánske hnutie odporcov diktatúry Fulgencia Batistu na Kube. Na Kube sa v tento deň oslavuje Deň národného povstania, avšak lepšie znie doslovný preklad – Národný deň rebélie.

Dnešný deň je veľkým dňom pre všetkých Kubáncov. 26. júla, kedy meniny oslavuje Anna a v tento výnimočný dátum sa narodilo niekoľko významných osobností. Uvediem niekoľko príkladov – Carl Gustav Jung, psychoanalytik, zakladateľ analytickej psychológie (jeho známa teória archetypov a kolektívneho nevedomia, ľudská psychika spočíva na pozadí snov, mýtov), ešte stále žijúca legenda a významná postava kontrakultúry 60. rokov, frontman skupiny The Rolling Stones, Mick Jagger, český gitarista a skladateľ Ľuboš Andršt známy zo skupín Framus Five, Energit a Jazz Q; Stanislav Štepka (zakladateľ Radošinského naivného divadla), britský spisovateľ a autor mimoriadne aktuálnej antiutópie Krásny nový svet, Aldous Huxley a taktiežvýznamný spisovateľ, fabiánsky socialista G. B. Shaw. Ďalej herečka Hellen Mirrenová, Roger Taylor zo skupiny Queen; prezident Chille Salvador Allende a taktiež režiséri Black Edwards (známa séria Ružových panterov) a Stanley Kubrick, filmový režisér významných filmov ako Dr. Strangelove, Mechanický pomaranč, 2001: Vesmírna odysea alebo The Shining. 26. júla 2006 opustil materiálny stav bytia slovenský spisovateľ Vojtech Zamarovský (známy autor literatúry faktu, ktorý sa zaoberal najstaršími dejinami ľudstva a mytológiami) , hudobník John Cale, známy predovšetkým zo skupiny Velvet Underground. Marian Kološta - Od roku 1974 pracoval ako vedúci Domu Kultúry vo Zvolene, kde zotrval krásnych 38 rokov, až do odchodu do dôchodku, v roku 2010. Spolu s Mgr. Pavlom Halajom v Dome Kultúry oživili divadelnú tradíciu založením DOS Ľuda Zelienku.

Hnutie 26. júla bolo kubánske partizánske hnutie odporcov diktatúry Fulgencia Batistu na Kube. Na Kube sa v tento deň oslavuje Deň národného povstania – Národný deň rebélie. 160 mužov pod vedením Fidela Castra napadlo Moncadove kasárne v meste Santiago de Cuba (druhé najväčšie mesto na Kube). Aj keď bola akcia neúspešná, bol to začiatok povstania, ktoré odstránilo diktatúru Fulgencia Batistu. V roku 1959 sa Rada ministrov najväčšej z Antíl rozhodla vyhlásiť 26. júl za Deň národného povstania, udalosť, ktorá sa každoročne oslavuje masívnymi podujatiami v celej krajine, na pamiatku protagonistov týchto udalostí a ako opätovné potvrdenie zásad kubánskeho ľudu.

V noci pred útokom sa útočníci stretli na farme Siboney (predtým Villa Blanca), ktorú si Ernesto Tizol na príkaz Fidela prenajal ako farmu na chov sliepok, kde zorganizovali ako by zaútočili na kasárne a zmocnili sa uložených zbraní. Pomocou armádneho komunikačného vybavenia a rádiovej stanice SANTIAGO niekoľko hodín vysielali falošné správy, aby zmiatli armádu, vysielajúc prejavy Eduarda Chibasa. Na malej farme boli zbrane na útok ukryté v suchej studni a plánovali sa posledné detaily. Zo 135 zhromaždených na farme 12 dezertovalo, keď sa o pláne dozvedeli, pretože ho považovali za nerealizovateľný; Len 3 z tých, ktorí sa tam zhromaždili, vedeli o pláne vopred z bezpečnostných dôvodov a ostatní sa o ňom dozvedeli, keď boli na farme. Lekár Mario Muñoz sa hádal s Fidelom o pláne a odmietol ísť ako bojovník, šiel do akcie ako lekár.

Fidela zajala 1. augusta na úpätí Veľkého kameňa vojenská hliadka pod velením poručíka Sarríu, ktorý ho ako výnimku v tejto armáde odmietol vydať veliteľovi Pérezovi Chaumontovi a odviezol ho do Santiago Bivouac, aby ho dopravil pred súd. Konanie poručíka Sarríu nepochybne zachránilo život vodcovi útoku. Predtým, v čase svojho zatknutia, musel Sarría zastaviť stráže na svojej hliadke, pretože chceli zabiť celú skupinu zadržaných, medzi nimi aj Fidela.

Represia, ktorú proti útočníkom rozpútali tyrani, bola najsurovejšia, akú si človek dokáže predstaviť; Existuje veľa príkladov, ktoré potvrdzujú toto tvrdenie. Po útoku boli Abelovi Santamaríovi vypichnuté oči a Boris Luis Santa Coloma, brat a priateľ Haydée Santamaría - mal vytrhnuté semenníky. Asi dvadsať bojovníkov, medzi ktorými boli aj oni, bolo odvezených živých z nemocnice Saturnino Lora a vojakmi tyranie ich previezli do napadnutých kasární, kde na príkaz Batistu - nariadil zabiť desať väzňov za každého mŕtveho vojaka - boli surovo mučení a zavraždení. V tej istej nemocnici splnili svoje poslanie Haydée Santamaría a Melba Hernández, ktoré boli tiež zatknuté a odvezené do Moncady. Tieto dve ženy boli výnimočnými svedkami tam spáchaného masakru. Ak ich nezabili, bolo to aj preto, že fotograf, ktorý sprevádzal novinárku Martu Rojasovú, predstieral, že ich odfotil – nemal však vo fotoaparáte film - a šíril správu, že v objekte sú zadržané dve ženy. Vojaci ich už potom nevedeli prezentovať ako zabité v boji. Ostatných spoločníkov v nemocnici zavraždili vstreknutím vzduchu a gáfru do žíl. 

Pedro Miret prežil a počas procesu incident odsúdil. Kubánci oslavujú niekoľko ďalších revolučných sviatkov – 1. januára sa oslavuje Triumf revolúcie (deň víťazstva revolúcie v roku 1959) alebo napr. 10. október ako Deň nezávislosti (Carlos Manuel de Céspedes vybojoval slobodu svojim otrokom a začal vojnu za nezávislosť proti španielskej koloniálnej moci, známa ako Guerra de los Diez Años – 10. ročná vojna). Pôvodné hnutie vzniklo z robotníkov a z univerzitných študentov už v roku 1952. Tvorilo ju 1500 bojovníkov medzi ktorých patril aj Rául Castro. 

Po neúspešnej akcii dal Batista revolucionárov zatvoriť. Fidel Castro ako vyštudovaný právnik, ktorý dostal možnosť sa hájiť, vo svojej obhajovacej reči prehlásil: "Dejiny ma oslobodia!" Boli odsúdení na 15 rokov väzenia, vo väzení zakladajú knižnicu a aktívne sa venujú štúdiu filozofie, politickej ekonómie a rétoriky. V roku 1955 vyhlásil Batista amnestiu, Rául s Fidelom odchádzajú do Mexika, kde sa zoznamujú s marxistom, ikonou Kubánskej revolúcie – Ernestom Che Guevarom (v tejto súvislosti treba určite pripomenúť významný film Stevena Soderbergha, Che z roku 2008, ktorý autenticky dokumentuje hrdinský príbeh Che Guevaru).

Revolucionári pripravujú inváziu na ostrov a s podporou roľníctva následne vedú ľud ku víťazstvu revolúcie. V rozhodujúcej bitke El Jigue (1958) vyhlásil Castro triumf a je uznaný za revolučného vodcu Kuby. Po vstupe do Santiago de Cuba sa mu nepostaví ani jediný vojak. Tak začala Kubánska revolúcia !

Slovenský ľavicový filozof a politik Luboš Blaha vo svojom článku Držím ti palce, Kuba! pomerne výstižne popísal situáciu na Kube pred Castrovou revolúciou : "Pravičiari často hovoria, že na Kube sa kvôli komunistickému režimu žije zle. Len si treba spomenúť, ako sa žilo pred rokom 1959. Výbornou ilustráciou je film Krstný otec, ktorý asi pozná každý. Tam je vtedajšia Kuba verne vykreslená ako obyčajný "bordel" USA. Chodili tam najväčší mafiáni, aby robili biznis, kým obyčajní Kubánci hladovali. Asi málokto bude trvať na tom, že za diktátora Batistu bolo na Kube dobre. Nie, nebolo. A keď sa dnes hovorí, že Kuba je na tom zle, zabúda sa na to, že je to karibský ostrov, rozvojová oblasť, ktorú nemožno porovnávať so Švédskom či Nórskom."Dnes už zosnulý prezident Hugo Chávez to v dokumente War on democracy krásne vyjadril slovami: Kubánci povedali nie! "Nebudeme piť Cocacolu everyday.".

Chcelo to taktiež duchovnú zmenu vedomia – Kubánsky socialistický svet nie je založený na materiálnej forme bytia. Napriek tomu, že ide o chudobných ľudí, materiálne bohatstvo pre nich nie je primárne podstatné. Kubánci majú radi hudbu, tanec a vo svojej skromnosti ukazujú, že žiť sa dá aj inak a že šťastie nie je podmienkou luxusu a blahobytu – práve naopak. Sú prajní, láskaví, pokorní a tešia sa zo života, vážia si svoju vlasť a chránia ju ako sa len dá.

Disidenti, ktorí sú v krajine vnímaní ako kontrarevolucionári, utrpeli fatálnu porážku – aj sám Chaviano prehlásil: "Hlasovanie bolo čisté. Sčítanie bolo čisté. Ľudia nechcú zmenu. Stále chcú revolúciu." Podľa správy z TASR stúpenci víťazného Chaldrana, ktorý porazil Lopeza, pochodovali, spievali hymnu a kričali "Nech žije revolúcia!" či "Nech žije Fidel!" Kuba a Latinská Amerika (Evo Morales sa zúčastnil 60. výročia osláv spolu s osobnosťami ako Nicolás Madura a Daniel Ortega) sú skutočne veľkou inšpiráciou pre iný model spoločnosti, ktorý je skrátka pre prežitie našej planéty nutný. V súvislosti so zlepšením vzťahov USA a Kuby sa na sociálnych sieťach taktiež rozšíril ako tzv. virál Fidelov prorocký výrok z roku 1973 :

"USA s nami budú hovoriť až vtedy, keď budú mať čierneho prezidenta a svet bude mať pápeža z Latinskej Ameriky."Avšak treba dodať, že ten, kto ustupuje je Kuba a rozhodne nie USA. Je otázne, čo zlepšenie vzťahov USA s Kubou prinesie a či nejde iba o geopolitický ťah v hre vplyvu USA vs. Rusko."

Kuba bola a je stálou inšpiráciou. Nie je náhodou, že tričká Che Guevaru sú stále tak rozšírené. Kuba bola symbolom oslobodenia aj v 60. rokoch 20. storočia, nielen vďaka mučeníckej smrti Che Guevaru v Južnej Amerike (tá sa taktiež neskôr vybrala antikapitalistickou cestou), ale aj ako krajina, ktorá dokázala vzdorovať americkému imperializmu a kolonializmu, ktorý posielal mladých ľudí zomierať do Vietnamu. Kuba je stelesnením utopického sveta všetkých ľavičiarov. Napriek tomu, že USA uvalili na Kubu embargo (a to na niekoľko desaťročí), je skutočne obdivuhodné, že tento maličký národ dokázal hrdinsky vzdorovať americkému imperializmu. Silu osobnosti Fidela Castra dokumentujú aj dva filmy osvieteného režiséra Olivera Stone-a : Comandante a Looking for Fidel.

Kuba, tento malý ostrov je ostrovom skutočnej slobody. Slobody, ktorá nie je založená na materiálnom bohatstve a ekonomickej moci. Národno - oslobodzovacie Hnutie 26. júla a Kubánska revolúcia je veľkou inšpiráciou aj pre budúcnosť mnohých národov a princípu sebaúcty a vnútornej slobody jednotlivca !

© Daniela Poliaková, www.ariadneknihy.sk, júl 2024

© Andrea Lavenda, www.ariadneknihy.sk, júl 2024

© Marian Lavenda, www.ariadneknihy.sk, júl 2024